Pôvod:

Jeho rozlohou neveľký areál sa nachádza v juhovýchodnej Číne, vo východnej Ázii (Japonsko, Kórea) je od pradávna pestovaný v záhradách. Do Európy boli jeho semená prvýkrát privezené v roku 1730 (Holandsko), Jedná sa o jediného reliktného zástupcu veľmi starého radu Ginkgoales, je radený k nahosemenným rastlinám - vývojovo má teda bližšie k ihličnatým drevinám ako listnáčom. Fosílne doklady o existencii tohto druhu príbuzných taxónov pochádzajú už z druhohôr, často sa teda na ginko pozerá ako na žijúcu fosíliu. Prírodné populácie ginka sú malé, je zaradený Červenú knihou IUCN k ohrozeným druhom.

Opis:

Ginko rastie pomaly do výšky 30 – 40 metrov a môže sa dožiť až 3000 rokov. Koruna je kužeľovitá alebo rozložitá, v súčasnosti sú vyšľachtené dekoratívne kultivary s valcovitou korunou. Konáre a konáriky navzájom zvierajú ostrý uhol, sú vzpriamené. Kôra je hnedosivá až tmavohnedá, borka sieťovito praská, na kmeni sa vyskytujú vyvýšeniny zmenšujúce sa smerom k vrcholu. Ginko ako jediný zástupca nahosemenných rastlín má plochú listovú čepeľ. Nejde však o pravý list, ale o zvláštny tvar ihličia vejárovitého tvaru, vyrastajúceho v skupinách na brachyblastoch. Zjari sú svetlozelené, v lete stmavnú a na jeseň sú maslovožlté. Sú stopkaté, klinovité, väčšinou dvojlaločné, ale aj trojlaločné či bez lalokov, žilnatina je vejárovitá. Samčie jahňady vyrastajú výlučne na brachyblastoch, samičie kvety vyrastajú po 2 – 3 a sú vetrom opelivé, kvitne v marci až apríli. Je to dvojdomá rastlina, teda jedinec má samčie alebo samičie kvety. Plody tvorí samičia rastlina, je to sivozelená alebo žltkastá semenná kôstkovica.

Nároky:

Vo svojej domovine rastie roztrúsene v listnatých lesoch, až do nadmorskej výšky okolo 1100 m. Ginko je odolný strom. V mestách veľmi dobre odoláva emisiám oxidu uhličitého aj oxidov síry. O jeho húževnatosti svedčí aj fakt, že po atómových útokoch na Japonsko bol prvým stromom, ktorému začali rásť listy. Potrebuje slnečné stanovisko ale toleruje širokú škálu pôdnych typov (okrem trvalo mokrých). Je odolný voči patogénom, znečisteniu, suchu a nízkym teplotám.

Využitie:

V Japonsku, Číne a Kórei je ginko posvätné, tradične sa vysádzalo v okolí chrámov (všetky exempláre vysadené v Európe pochádzajú zo stromov východoázijských kláštorných záhrad). V dobe opadu ihličia chodili k stromu, klaňali sa mu a s úctou zbierali opadané ihličie. Koncom druhej svetovej vojny zhodili Američania na Hirošimu atómovú bombu a asi kilometer od epicentra výbuchu stál kostol, na nádvorí ktorého rástlo ginko. Kostol bol po výbuchu zničený, no ginko prežilo ničivý útok bez väčšej ujmy. Po vojne sa mal kostol znovu postaviť, no stavbe stálo v ceste ginko, z ktorého medzičasom vyrástol zdatný strom. Nikomu však nenapadlo strom zoťať, schody do kostola sa okolo neho rozdvojujú a pri strome je tabula s nápisom „No more Hiroshima“.

Z listov ginka dvojlaločného sa získavajú liečivá pre stimuláciu krvného obehu, predpisuje sa predovšetkým starším ľuďom pre zlepšenie prekrvenia, tiež na zníženie krvného tlaku a pri liečbe cukrovky. Jeho použitie je vhodné vždy konzultovať s lekárom a efekt liečby nemožno preceňovať. Často sa používa ako doplnok stravy pre zlepšenie činnosti mozgu. Plody stromu sú jedlé a po dozretí výrazne zapáchajú (preto sa v parkoch preferujú samčie rastliny), sú využívané v orientálnej kuchyni. Vyprážané, po predchádzajúcom namočení do slaného roztoku, sa považujú za lahôdku.

U nás sa pestuje ako okrasná drevina v záhradách i parkoch, používa sa aj ako drevina pre pestovanie bonsajov.