Pôvod:

Rastie takmer v celom miernom pásme severnej pologule, je to borievka s najväčším rozšírením, u nás rastie v nížinách i na horách, v lesoch i na pastvách. Po lesníckej stránke predstavujú borievkové porasty prvé štádium sukcesie smerujúce od pastviny k lesu. Je chránená.

Opis:

Je to štíhlo kužeľovitý až rozložitý ker (až 5 m vysoký) až nízky strom (až 15 m vysoký). Najvyššia borievka je asi vo Švédsku, je 18,5 m vysoká (Lake Glypen). Je jeden alebo i viackmenná, textúra ľahšia ako u väčšiny druhov borievok, je dlhoveká, dožíva sa aj 500 rokov, tvoriaca kolový koreň prenikajúci šikmo do pôdy, ktorý čoskoro pod kmeňom silne hrubne. Kôra je hnedá a vláknitá, v tenkých pruhoch odlupčivá, sprvu hladká, mladé výhony 3-hranné; pichľavé, šedozelené či tmavozelené, ihlicovité listy vyrastajú v trojpočetných praslenov, sú 10-15 mm dlhé, na vrchnej strane so širokým bielym pruhom, na vrcholku špicaté až tupé, hrotité. Samčie šištice žltkasté, 4-5 mm dlhé, vajcovité, samičie sú drobnejšie a zelené.

Nároky:

Je to druh úplne mrazuvzdorný s minimálnymi nárokmi na vlahu, ktorý znáša len mierne pritienenie, miluje plné, exponované výslnie, neznáša znečistené ovzdušie, je výborne odolný ku klimatickým extrémom. Znáša letné prísušky.

Využitie:

V sadovníctve sa používa najmä tam, kde chceme napodobniť prirodzené spoločenstvo, spolu s brezou, borovicou, vresom. Prvá zmienka o zámernom pestovaní je z roku 1560. Stĺpovité kultivary sa dobre uplatňujú v trávnikoch a záhradách, na rohy ciest alebo strihaných živých plotov, dobre sa vynímajú v blízkosti budov i väčších skaliek, ideálne ladí s borovicou, brezou, vresom, brusnicami, lykovcami, nízkymi trávami apod. Poliehavé kultivary tvoria ideálne a husté pôdne kryty v skalkách a vresoviskách, na hroboch a pod., krovité tvary sa hodia pre tvorbu väčších skupín a zákutí,

Poskytuje vonné, veľmi odolné drevo. Má nezreteľné letokruhy, žltkasto-bielu beľ a žltohnedé až červené jadro a veľmi príjemne vonia, je pevné, húževnaté, veľmi trvanlivé. používané v rezbárstve, predtým tiež na výrobu palíc či násad na lopaty, fajok a v domácnostiach na údenie mäsa, má tiež močopudné účinky, plody (jalovčinky) sú využívané ako korenie (úpravy diviny) alebo na výrobu destilátov (gin, borovička) alebo na lekárske účely, obsahujú silicu, živicu, horčinu juniperin, cukry, organické kyseliny a i.

Už v stredoveku boli známe antiseptické účinky. Germáni zaháňali zlých duchov horiacimi vetvami borievky. Tento zvyk sa udržal až do stredoveku pre ochranu proti moru.

Olej s borievkovou silicou má veľmi korenistú vôňu. Vonná lampa s kvapkami oleja môže priniesť úľavu pri telesnej únave a pri duševnom vyčerpaní. Účinné látky zlepšujú prekrvenie v miestach vtierania a prispievajú k zmierneniu reumatických bolestí a zápalu sedacieho nervu. Klasickým prostriedkom na vtieranie je borievkový alkohol, je možno tiež použiť masážny olej či tinktúru z borievok. Čaj z borievok je vhodný hlavne pri slabých ťažkostiach zažívania s nadúvaním a pocitom plnosti. Pre močopudný čaj, ktorý preplachuje obličky a mechúr, je vhodné zmiešať borievku s inými rastlinami. Plody sa tiež používajú ako prísada ku kyslej kapuste a ku divine, nakoľko borievková vetvička príjemne okorení grilované pokrmy. Pri tehotenstve a pri zápalových chorobách obličiek je neprípustné vnútorné užívanie, dlhodobé užívanie alebo príliš veľké dávky môžu spôsobiť podráždenie obličiek.