Pôvod:      

Rozšírená je v pohoriach strednej a južnej Európy a strednej Azie, na  Kaukaze a Sibíri.

Opis:

Je to vždyzelený a rozložitý 0.5–1,5 m vysoký, hustý ker či malý strom až 5 m. Kôra je šedohnedá, listy sú šupinovité i ihlicovité, po rozmliaždení prenikavo zapáchajú. Na starších jedincoch prevažujú listy šupinovité. Semenné šištice sú hnedozelené až modročierne, často guľovité až široko vajcovité, 5–8 × 5–9 mm veľké. Dozrievajú na  jeseň  alebo na jar v 2. roku po zakvitnutí.

Nároky:

Je to druh mrazuvzdorný s minimálnymi nárokmi na obsah vody v pôde ako  i obsah živín. Je však veľmi svetlomilný, vyhovuje mu aj polotieň. Znáša i znečistené ovzdušie.

Využitie:

Druh vstúpil do histórie už v stredoveku, kedy bol často pestovaný v kláštorných záhradách. Celá rastlina je jedovatá, obsahuje silicu dráždiacu pokožku. Listy a semená obsahujú sabinol, ten môže v množstve len 6 kvapiek spôsobiť smrť. Konzumácia listov spôsobuje značné podráždenie všetkých slizníc. Sabinol zasahuje nervový systém a spôsobuje kŕče, pyrogallol blokuje činnosť čriev v dôsledku čoho nastáva smrť. V ľudovom liečiteľstve bolo olistenie používané k vyvolaniu potratu. Vyvolávala však ťažké otravy, sprevádzané krvácaním do tráviaceho traktu a poškodením obličiek. Z tohto dôvodu bolo jej pestovanie napr. vo Francúzsku dlho zakázané. Drogou boli sušené konce mladých vetvičiek, ktoré sa pridávali i do alkoholického nápoja absintu.

Pôvodný druh a jeho kultivary sa uplatňujú predovšetkým v skalkách, ale i mestských parkoch, zvlášť  harmonicky pôsobí s rôznymi borovicami, brezami, vresom. Je hostiteľom hrdze hruškovej, preto v ovocnej záhrade môže spôsobovať problémy pri pestovaní ovocia. Slúži tiež ako vyšší pôdny kryt. na ozelenenie svahov. Rozmnožujeme ju najmä rezkovaním.