Pôvod:      

Súvisle rastie v strednej, východnej , juhovýchodnej a severnej Európe, Na juh zasahuje po Albánsko a Bulharsko, smerom na západ rastie po Kaukaz a západnú Sibír. Vyskytuje sa hojne vo všetkých horských a podhorských oblastiach. Pozdĺž vodných tokov často zostupuje do nižších polôh.

Opis:

Jedná sa o 6–20 m vysoký strom či ker, s priamym štíhlym kmeňom a vajcovitou hustou korunou. Jelša sivá má svetlo až šedohnedú borku, ktorá i v staršom veku zostává hladká. Letorasty a pupene sú plstnaté a nelepkavé. Čepeľ listu je  4–12 cm dlhá a 3–9 cm široká, vajcovitého tvaru, okraj čepele je dvojitopílkovitý. Spodná strana listu je šedo chlpatá až plstnatá. Plodom je úzka plochá nažka, hrdzavo hnedej farby. Kvitne v marci až apríli.

Nároky:

Osídľuje brehy horských riek, potokov i balvanité náplavy. Rastie  aj na hlinitých, občas zaplavovaných pôdach. Vyžaduje dobre prevzdušnenú pôdu a neznáša stagnujúcou vodu.

Využitie:

Na liečebné účely sa zbierajú mladé listy (Foliumalni), niekedy aj kôra (Cortexalni). Kôra sa lúpe tiež z mladých konárov, najlepšie zo zoťatých stromov. Materiál sa suší v tieni pri teplotách do 40 °C. Drogy obsahujú triesloviny a antrachinóny, majú teda sťahujúci účinok a chutia horko. Používajú sa pri liečení črevných katarov, silných hnačiek a vnú­tornom krvácaní. Z dvoch čajových lyžíc drogy na šálku vody sa pripravuje zápar a počas dňa sa z neho upíja. Tento čaj pomáha aj pri prechladnutiach a horúč­kach. Odvar sa používa ako kloktadlo pri zápaloch mandlí a slizníc úst. Čerstvé rozdrvené  listy sa v ľudovom liečiteľstve používajú zvonka na popraskanú pokož­ku na prstoch a na bradavice a vredy.